Monografie obce – Ty moja rodná Belá /2001/ Rodným chotárom /2012/

 

Ty moja rodná Belá

Knihou zachytávajúcou celu históriu obce až po koniec 20.storočia je knižná publikácia Ty moja rodná Belá ktorú napísali beľenskí rodáci ThLic. Marián Čižmár a Ing. Pavol Kapráľ. Knihu vydala Obec vlastným nákladom 3000 výtl v r. 2001 pri príležistosti 550 rokov dochovania prvej písomnej zmienky o obci, má 318 strán. Kniha podáva prierez celej cirkevnej a občianskej histórie a vývinu obce vo všetkých oblastiach života obce.
Kniha je dostupná na Obecnom úrade v Belej nad Cirochou.

 

Z obsahu knihy:

 

- Počiatky obce /prvá písomná zmienka , vývoj názvu/
- Prírodné podmienky /poloha podnebie , fauna, flora/
- Vlastníci obce /Drugethovci, iní vlastníci/
- Historický vývin/ /spracovanie železnej rudy a dreva, železiarstvo, parná píla, úzkokoľajka ,
  drevorubačstvo, pálenie uhlia
- Mlyny, remeslá , remeselníci/ mlynár, krčmár, kolesár, mäsiar, obuvník, zámočník, kamenár/
- Pohromy / zemetrasenia, epidémie, hlad, povodne/
- Sotácke nárečie
- Pamätné miesta / hasičská zbrojnica, tehelňa, hájovńa, polesie, stará chyžka, nová chažka, chata,
- Slaná studňa , drevený most, potoky, lávky, krčma pri kanáli, Adolfova šmitňa, muľakova budka,
  obecná váha Ullmannov kríž, studničky
- Osidľovanie obce /osídľovanie v minulosti, studne, kaštieľ/
- Vysťahovalectvo
- Demografický a konfesionálny stav
- Náboženský život /kostol, kríže, bratstva, seminaristi, duchovenstvo, farnosť/
- Školstvo/ ľudové školstvo, základná škola, Cirkevná základná škola
- Kultúra, zvyky a obyčaje /zvyky a obyčaje, kino, hudobné skupiny ,ochotnícke divadlo, knižnica, klub
  kultúrny dom, beľenske noviny,
- Politický život /obecné zriadenie , MNV, Obecný a matričný úrad
- Poľnohospodárstvo / pestované plodin,y chov zvierat, pozemkové spoločenstva, dožinky/
- Zdravotníctvo /lekárska služba, geriatrická služba , valalska baba
- Podnikanie a služby v obci / obchodný dom , gáter, pohrebná služba, pasenie kráv a kôz, informačná
  služba, pošta, železnica, cesta, ulice chodníky, motorest, káblová televízia belsat/
- Spolky / záhradkári, drobnochovatelia, červený kríž, hasiči poľovníci, kynológia, Škutkove poníky/
- Telovýchova, šport, turistika / TJ Slovan a oddiely, ŠK Orion, osobnosti športu,
- Vtipy o beľenoch

 

Rodným chotárom

Knižka rodným chotárom /chotárom obce Belá nad Cirochou/ je zvláštnou „monografiou“ Je to básnická zbierka ktorej predmetom sú básne o jednotlivých častiach chotára obce. Je popretkávaná spomienkami na živý chotár obce v časoch keď chotár bol živý denno dennou prácou jej obyvateľov na roliach lúkach a v lesoch chotára. Prácou ktorá ich po stáročia živila, a bola základom prežitia jej obyvateľstva, ako aj studnicou vlastného poznania. Knižka je venovaná ochotníkom ľudového divadla v obci a občanom obce ktorí sa pričinili o rozvoj ľudovej kultúry v obci. Knižku / 60 strán/ vymyslel a vydal vlastným nákladom rodák autor Ing. Pavol Kapráľ/1951/ v r. 2012 . Kniha je ilustrovaná miestnym maliarom ľudovej maľby rodákom Pavlom Mitrom /1951/ Vydanie knižky podporili Beky a.s. Snina / Dušan Brečka/, MOPS a.s. Snina/Tibor Jakaj, Ing. Jozef Bednár/ Agrifop a.s . Stakčín / Vincent Škutka/ / Beskyd s.r.o Belá n/Cir. /František Suško/

 

Predslov

Rodným chotárom, chotárom obce Belá nad Cirochou Rodná zem, rodný kraj, rodný chotár. Slová, ktoré vyjadrujú blízkosť krajiny a ľudí srdcu najbližších
a najmilších. Miesto a prostredie, kde človek sa narodil, vyrástol a prežil život. Mojím rodiskom - mojím valalom a mojím chotárom - je Belá nad Cirochou. Zo severu oddelená brehom Cirochy a z juhu zaštítená severnými svahmi Vihorlatu. Najmä tie dva pohľady -zdola spoza Cirochy - z briežka lesa Holého čela, a z kopca Holej úboči - sú mi najmilšie. Potok Barnov mi z tejto perspektívy moju obec delí na dve strany otvorenej knihy. Takto postojac - ticho a nehnute, sa
kochám v mojej Belej najdlhšie. Pri týchto pohľadoch často spomínam na časy svojej mladosti - povojnové 50-te a 60-te roky minulého storočia, keď tento môj rodný chotár bol živým chotárom, v ktorom denne od jari do jesene takmer všetci ľudia z obce pracovali na poli i v lese. Každým dňom, či týždňom sa ukazovali
rozmanitosti časti chotára. Zelenanie sa ozimín zrnín a ich prerod do zlata, nástup do žnív.. šory maradykov.., ďalej riadky zemiačnísk a ich premeny končiace na jeseň dymom zo spáleného byľa, potom odpočívajúca časť chotára- komaníc, prechádzajúca rôznymi farbami zelene, meniaca sa vykosením tráv a vyholením lánov a hneď nato posiata kopami a oštrejami voňavého sena ,ktoré postáli na poli týždeň či dva svoju stráž, aby potom postupne zmizli uskladnené v pľevňoch a senníkoch...
Celé rodiny skoro každý deň ráno s vozom, kravkou, koníkmi, išli na pole pracovať, a podvečer sa vracali. Ale ráno ich predbehli kravy a kozy, ktoré prvé vyšli na pašu. V podvečer sa zase ponáhľali ľudia domov aby predbehli vracajúce sa kozy a kravy.. aby ich mohli priviazať v chlieve ..podojiť čerstvé mlieko. Chotár, jeho časti boli učebnicou prírody a poznávania. Vtedy sme nemali knihy, ani rádiá, či televízory. Okrem rozprávania rodičov a starých rodičov o živote a mravoch, spoločnej práci na poli, bol učebnicou chotár obce a hry dievčat a chlapcov. Obec vtedy žila vlastnou ľudovou kultúrou zvykov a spevov. Osobitný ráz slávnosti mala nedeľa a špacírky po valaľe či chotári za pekného počasia. Súčasne v oných rokoch zvláštnym fenoménom kultúry v našej obci bolo ľudové
ochotnícke divadlo, keď po mnohé roky sa hrali (v starej škole a potom v kultúrnom dome) divadelné hry známych autorov. Tento obraz o našom rodnom chotári som sa pokúsil takto pripomenúť sebe i Vám starším. A mladším, aby ho objavili a mali radi ako to i im najbližšie, živé a hodné poznania i lásky.

 Oslovil som Paľa Mitra s prosbou o ilustrácie k týmto básničkám. S ochotou prijal túto úlohu,a podľa vlastnej predstavivosti vytvoril obrázky ku všetkým. Ako rodený beľen obdarený výtvarným talentom ľudovej maľby dotvára perokresbou kolorit tejto knižky - chotára v časoch obrábania ho každou rodinou, a spomienok na toto obdobie nášho valala. Jeho ilustrácie v tejto knižočke, ale i maľba obrazov, hrnčekov, dóz, veľkonočných vajíčok a pod., ktoré máme od neho po domácnostiach, doplňuje náš obraz spomienok o nedávnej minulosti našej dediny. Paľo, vďaka za tvoje kresbičky.

Odborný posudok

Prof. PhDr. Anna Valcerová CSc. riaditeľka Inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva ,Filozofickej fakulty

Prešovskej univerzity v Prešove

Pavol Kapraľ, básnik rodnej dediny a krajiny/nad pripravenou zbierkou básni Rodným chotárom – chotárom obce Belá nad Cirochou Autor Ing. Pavol Kapráľ ilustroval Pavol Mitro – 2012/ Inžinier Pavol Kapraľ (1951) pochádza zo svojráznej obce Belá nad Cirochou, medzi Humenným a Sninou, v ktorej sa rozpráva exkluzívnym sotáckym nárečím, vyslovuje sa v ňom napríklad zadné y. Takéto nárečie má len jedna desiatka obcí v tejto oblasti a na Slovensku. Jeho zbierka zachováva niektoré slová a reálie, ktoré sú jedinečné a pomaly sa vytrácajú i z jazyka miestnych obyvateľov. Neopakovateľné sú i reálie späté s jeho mladosťou, nad ktorou sa vznáša opar idealizujúcej spomienky, zaháňajúci do úzadia problémy reálneho života. Autor sám sa vymedzuje ako básnik svojej rodnej, podvihorlatskej dediny a kraja okolo nej. Spomína prevažne na príjemné zážitky späté s mladosťou a dospievaním. Kreslí žánrové obrázky späté s prírodným prostredí, rovnako ako ilustrátor jeho básní, rodák a obyvateľ Belej nad Cirochou, P. Mitro(1951
U oboch ide o rurálnu poetiku, zvýrazňujúcu etické hodnoty vidieka, jej tradíciu a jej symboly. Dominujú v nej spomienky na detstvo, keď ešte deti pásli husi a spievali si ľudové piesne. Dominuje v nej selankovitosť a idealizácia. Autor využíva pri obraze spomienok zabudnuté slová, archaizmy ako napríklad súhrady, ktoré nie sú čitateľovi z iného prostredia celkom jasné, no ich význam nejasne tušíme. Ide teda o akési súvahy, sumár celého života, v ktorých sa autor navracia, akoby v kruhu, k východiskám, ktoré ho formovali. Z Kapraľových textov vystupuje pred nami dolina Brusná, Rokanská tabla, široké pole, na
ktorom odpočíva skosené seno v „oštrejoch“, snopoch, Slaný vrch so Slanou studňou, Bakošov laz, Kamenná dolina, Holá úboč, Harbky, ktoré sú súčasťou pomenúvacieho aktu, keďže sa ich učil v rodnom nárečí. Zjavujú sa mu v spomienkach na „rodný kraj sladký“. Idylizácia, selankovitosť, uzavretosť slúži autorovi ako úkryt pred súčasným svetom, ktorý zámerne obchádza, akoby sa tohto kraja ani netýkal, alebo len minimálne. V tom prípade, keď ho reflektuje, slúži na vyjadrenie kontrastu a má negatívne konotácie. Halákova dolina, Beňačkovo, Vovčkovo, Kuľihova... sú miestne názvy, ktoré mu zastupujú ako
synekdocha rodisko, súznejú s letami plnými černíc, s pasením kráv v jeseni a s detskými radovánkami plnými radosti. Prudko kontrastujú s dnešnou realitou, kedy pasienky zarastajú, lebo ubúda dobytka, deti sa neradujú aj preto, že v zime niet snehu. Poeta zachytáva skôr činnosti, ktoré v súčasnosti
strácajú opodstatnenie, no mali svoje neopakovateľné čaro a atmosféru: pranie bielizne v potoku, pranie a sušenie plátna, spojené s ľúbostnými asociáciami v čase dospievania, stavanie májov (Na máje).
V zbierke prevažuje letná atmosféra, spojená so žatvou, zvážaním úrody, s furmančením na koňoch. Ťažká práca roľníka či furmana je idealizovaná. Pribúdajú ďalšie prírodné reálie (Žľabinka, Dúbravy, Suchá Belá), topograficky vymedzujúce rodný chotár a sídla vymedzujúce jeho hranice – Dlhé nad Cirochou na západe, Zemplínske Hámre na juhu, s panorámou pohoria Vihorlat, z pohľadu dediny dominantným Sninským kameňom a so Sninou na východe. Podrobná rekognoskácia terénu slúži ako opora v rozhýbanom svete, ktorým prechádza autor v dospelosti a ktorý v pozadí symbolizuje rozhýbaný svet etických noriem súčasnosti. Poetiku svojej poézie stotožňuje básnik s idylickými obrázkami P. Mitru, ktorý tiež žije a tvorí v obci Belá nad Cirochou. Spája ich rovnaká poetika idylizácie rodnej dediny spojená s návratom do minulosti, do detstva a do čias mladosti, v ktorej sa dokáže orientovať i miestny jednoduchý človek.
Celý koncept tohto typu ľudového umenia pôsobí staticky a zámerne uzavreto. Zaznievajú v ňom úryvky miestnych ľudových a zľudovených piesní, obrazy pasenia hydiny a dobytka, pripomínajúce poetiku selaniek. Nárečie, i v slovenskom priestore veľmi exkluzívne, podčiarkuje demonštrovanú ruralistickú poetiku, no zároveň je jeho uplatnenie dôležité pre jeho zachovanie a poznanie. Podobne ako zachytenie starých remesiel a činností (kováčstvo, močenie konopí), ktoré so zavedením novej techniky miznú, ako aj pochopenie genézy slov, mladej generácii už neznámych (močidlá).
Pozadím tejto poézie i výtvarného prejavu je prirodzené striedanie ročných období, vyjadrujúce prírodný cyklus, ktorým sa riadil po stáročia roľník. V popredí sú preto tradičné roľnícke činnosti: kosenie, zvážanie úrody, oranie. Oddychové aktivity patrili deťom – šantenie vo voľnej prírode, na lúke, na poli, kúpanie sa v rieke.. V spomienkach ožívajú aj zabudnuté reálie (vodné mlyny na potoku Barnov). S oživovaním tradície súvisia i tradičné náboženské tradície (tu katolícke) a ich hodnoty (život v láske a svornosti), prenikaniu rozkladných prvkov vonkajšieho sveta do básne sa autor bráni (pripúšťa ich len okrajovo, napríklad zovšednenie lásky).
 Súčasťou zbierky je i vyznanie úcty a vďaky rodákom, spomienky sú oporou i hodnotou, „kľoce“,“kobele“, „bandurki“ nie sú však nálepkou, ale sú to mená reálií zo života ľudí, v živote ktorých ešte i dnes nie je kôň rarita, prostriedok na vozenie malých detí, ale pracovný nástroj furmanov, drevorubačov a roľníkov, nástroj, ktorý im aj dnes pomáha v živobytí v týchto podhorských dedinách. Pre nich má táto tvorba význam a do istej miery odráža aj ich súčasný život. Nie je to pre nich len ornament a idealizácia, aj keď jej prvky do istej miery nesie.

 07.07.2012 Anna Valcerová

Tuto knižočku venujem ako poďakovanie všetkým tým, čo v časoch predvojnových i povojnových v našej obci – Belá nad Cirochou - hrali divadlo – nacvičovali, účinkovali ako herci, alebo hry režírovali, t.j. miestni ochotníci - občania a učitelia, s osobitnou spomienkou na pani Jozefinu Šurinovú /*15.9.1912-15.1.2003/, ktorá bola aktívnou
ochotníčkou a režisérkou obidvoch týchto období. Poďakovanie patrí rovnako všetkým, ktorí inou formou ľudovej kultúry a umenia v II. polovici 20. storočia /napríklad hudobné skupiny/prispeli ku kultúrnemu  povzneseniu našej obce.
Ing. Pavol Kapráľ.